V poslednom období má táto téma prenasleduje na každom kroku. Vždy, keď si prečítam noviny, vždy, keď si pozriem správy v televízii, dokonca ju často cítim aj v bežných rozhovoroch. Práve preto by som v nasledujúcich riadkov zhrnul môj názor, ktorý sa mi veľmi nedarí pozitívne prezentovať.
Slovensko vnímam ako zakliaty národ, ktorému sa stále nedarí nazerať do budúcnosti. Sme uväznený vo svojej vlastnej škrupine, ktorá sa volá minulosť. Preto si myslím, pokiaľ sa s našou minulosťou nevyrovnáme, veľmi ťažko sa posunieme ďalej a neskôr znova narazíme na tie isté problémy. Aby som bol konkrétnejší, musíme si uvedomiť, že sme žili v Uhorsku a neskôr v Rakúsko-Uhorsku s ostatnými národmi. Neasimilovali sme sa, prežili sme tvrdý národnostný útlak a na to môžeme právom hrdí. Potom ale prišli ďalšie historické udalosti, s ktorými sa každá generácia vyrovnáva rôzne; spoločný štát s Českým národom, druhá svetová vojna, Slovenský štát a vyše 40 rokov socializmu. Myslím, že pôvod slovenského nacionalizmu leží práve v posledných sto rokoch existencie „moderného slovenského národa“. Tieto udalosti nás prenasledujú stále dookola, asi najčastejšie v športových stretoch proti Českej republike, keď za každú cenu sa chceme vnútorne pomstiť „lepším“ Čechom. Zdravá rivalita klesá až k našej vnútornej zatrpknutosti. Avšak z historického hľadiska by sme si bez Čechov veľmi ťažko poradili. Na druhej strane aj oni potrebovali spojenca, preto si myslím, že si za to môžeme byť navzájom vďační. Argumenty staršej generácie, že aj v Československu Slováci ťahali za kratší koniec, neobstoja aj keď sú pravdivé, pretože slovenská elita alebo inteligencia sa nemohla rovnať Českej. Do spoločného národa sme vstupovali s veľkými restami a naopak Český národ s veľkým náskokom. Pomohli nám vybudovať si silnejšie sebavedomie, ovplyvnili naše školstvo a naše osobnosti (viď napr. Štefánik, predstavitelia starej a novej školy). To, že získali väčší vplyv a moc rozhodovať v niektorých prípadoch aj za nás im nemôžeme zazlievať. V opačnom garde by sme to urobili aj MY. Preto si myslím ak sa budeme vedieť s týmto vyrovnať, tým lepšie pre nás.
Ďalším problémom je Slovenský štát počas druhej svetovej vojny. Opäť veľký problém, keď niektoré jeho myšlienky a symboly preberajú rôzne extrémistické hnutia. Problém podľa mňa neleží v osobe Jozefa Tisa, či už mal na výber, čo všetko urobil pre národ, či ho ako historickú postavu máme rehabilitovať alebo démonizovať. Problém tkvie v štáte ako celku, ktorý existoval a bol extrémistický, bol spojencom nacistického Nemecka, vydal niekoľko tisíc svojich občanov na smrť. Režim ktorý tu vládol nebol „zdravý“ a preto si myslím, že myšlienky na ktorých stál nemôžeme ďalej zdieľať. Tak isto aj pohľad na Slovenské národné povstanie, keď existujú názory, že ho umelo „nafukujeme“. Myslím, že tým ľuďom, ktorý sa ho zúčastnili nešlo o to aby sa stali hrdinami ale chceli niečo zmeniť a bojovali za svoje presvedčenie. Tu sa ale chcem dostať k ďalšej myšlienke. Bez Sovietskeho Zväzu by sme sa ťažko oslobodili. Nechcem znevažovať prínos ostatných, ale stalo sa to aj vďaka komunistom, ktorý bojovali proti fašizmu, že sme zvíťazili. Obdobie, ktoré nasledovalo je ďalším problémom dnešnej spoločnosti. Musíme si uvedomiť alebo lepšie povedané, mali by sme si uvedomiť, že to o čo sa socialistická spoločnosť usilovala nevyšlo. Nemohlo to vyjsť. Teraz sa ale pozeráme úplne iným smerom a mnoho ľudí je aj tak sklamaných z dnešného stavu. Je asi nutné si urobiť určitú sebareflexiu a uvedomiť si, že socializmus a komunizmus nie sú uskutočniteľné ciele. Preto znova a znova sa vracať k rôznym záporným veciam a brať si z nich ešte dnes príklad je nevysvetliteľne hlúpe. Aj v predchádzajúcom režime sa mali ľudia dobre, niektorí lepšie ale tomu je tak aj dnes. No ideologické dezinformácie, cenzúra tlače, spoločenská izolácia ľudí iného názoru, rôzne postihy a nespravodlivé súdne verdikty nad osudmi ľudí, na to môže len krátkozraký človek povedať „mali sme sa lepšie ako dnes...“. Práve dnes pri slobodnom prístupe k informáciám, pri pluralite názorov môžeme objektívne a kriticky pristupovať k našej minulosti. Nad tým všetkým by sme sa mali zamyslieť a vyrovnať sa s tým. Určitá historická sebareflexia, uznanie si vlastných chýb alebo ponaučenie nám môže len pomôcť pri budovaní si vlastnej hrdosti a modernej identity. Toľko asi z môjho pohľadu k histórií ale teraz by som rád prešiel k súčasným problémom ktoré nás obklopujú.
Začnem najskôr u politických predstaviteľov, ktorí v modernej histórií Slovenska sklamali a to na plnej čiare. Od osamostatnenia sme si nevybudovali žiadnu politickú kultúru, správanie politických elít, ich negatívne konanie sa nám stále vracia v určitých cykloch. Samozrejme tu existovali snahy o pozitívne zmeny, za ktorými stáli osobnosti, ale tie si aj tak podkopali svoju dôveryhodnosť. Spomeniem príklady ako delenie Československa a osobnosť Vladimíra Mečiara – proces rozdelenia Československa, vznik samostatnej Slovenskej republiky, v tých časoch mal neuveriteľnú 80% podporu občanov a doteraz sa to žiadnemu politikovi nedarilo prekonať. Avšak obdobie ktoré neskôr nasledovalo úplne rozvrátilo jeho dôveryhodnosť. Tak isto aj obdobie vlády Mikuláša Dzurindu, ktorého označujeme ako proreformného politika – celá jeho kladná snaha sa utopila v rôznych škandáloch a kauzách na ktorých potom postavil svoju politickú kariéru Róbert Fico a cyklus sa znova vrátil. Za niekoľko rokov modernej existencie nemáme žiadnu kladnú politickú osobnosť. Osobnosť, ktorá by predstavovala nejaké myšlienky a symboly, na ktoré by sme chceli byť hrdý. Politický predstavitelia si neuvedomujú dôležitosť svojich prejavov a myšlienok, ktoré reprezentujú, je jedno pri akej príležitosti. Čoho svedkami sme napríklad mohli byť pred pár dňami pri výročí 17. Novembra, keď vrcholový štátny predstavitelia dehonestujú základne princípy tohto pamätného dňa, útočia na svojich nepriateľov a ospravedlňujú samých seba. To isté platí aj pre koalíciu aj pre opozíciu a je im jedno kde a pri akej príležitosti vnášajú do svojich prejavov vzájomne osočovanie. Nepoznám žiadny výrok, myšlienku alebo motto súčasných alebo minulých politických predstaviteľov, ktorý by sa citoval alebo stál za povšimnutie. Keď si vezmeme výroky slávnych amerických alebo francúzskych prezidentov, ktoré sa citujú v tlači dodnes, stávajú si na nich svoje kampane súčasný politici a reprezentujú určitú myšlienku a hodnoty - no my zatiaľ nemáme žiadne, za najcitovanejší výrok môžeme označiť „my nasadneme do tankoch a zrovnáme ....“. Chce dnešná vláda budovať zdravý patriotizmus alebo nacionalizmus spievaním štátnej hymny na školách, vztyčovaním vlajky ako to vidíme u Američanoch alebo dávaním si ruky na srdce ako to vidíme u Francúzov? Nevieme sa vyrovnať s vlastnou minulosťou, politické elity nie sú schopné byť vzorom alebo aspoň nasmerovať spoločnosť racionálnym smerom. Ja osobne si myslím, že taký zdravý nacionalizmus a hlavne toleranciu si môžeme budovať aj inými spôsobmi. Okrem toho, čo som načrtol doteraz, mám na mysli hrdosť, ktorú pociťujeme pri rôznych spoločenských alebo aj športových podujatiach. Každý z nás si určite pamätá eufóriu víťazstva hokejistov v Göteborgu alebo iné športové úspechy keď každý, nielen fanúšik, cíti akúsi radosť a hrdosť. Športové osobnosti by si tiež mali vziať niečo z etiky a morálky, pretože reprezentujú vlastnú krajinu, upierajú sa na nich oči tisícok ľudí a stávajú sa vzormi pre mladšiu generáciu. Vláda, parlament aj spoločnosť majú v rukách páky aby sa tieto postoje zmenili. Športové kluby, organizácie, zväzy sa zmietajú v obrovskom zmätku, kritizujú vládu, systém ale nikto nie je schopný urobiť zmenu. Nie som žiaden psychológ ani športový pedagóg ale uvedomujem si dôležitosť výchovy talentov, športovcov, mládeže, uvedomujem si že ide dlhodobú záležitosť a vstupné náklady sú obrovské, keď výsledok je neistý. Existuje ale plno funkčných programov a voľno-časových aktivít ktoré prinášajú výsledky a kvôli nedostatku záujmu o ne zbytočne zanikajú.
Ďalším problémom Slovenského nacionalizmu je vzťah k Maďarsku a maďarskej menšine. Musíme si uvedomiť že Uhorsko už cca 90 rokov neexistuje. Žili sme v spoločnom štátnom útvare naša krv sa miešala po stáročia nielen s maďarskou ale aj tureckou, sedmohradskou, českou, poľskou, ruskou a nemeckou. Tu nejde o to kto je väčší Slovák, pretože nikto z nás nemá rýdzo slovenský rodokmeň a takisto nemôžeme za chyby našich rodičov a prarodičov. Hlásime sa ale k spoločnému historickému dedičstvu a ako som písal v odstavci o histórií musíme sa sami s ňou vyrovnať. To je naša strana mince, na druhej strane Maďarsko vníma spoločnú históriu inak. Takmer tisícročný štátny útvar sa im rozpadol po prvej svetovej vojne, Trianononom to začalo a bodku za tým urobilo politické usporiadanie po druhej svetovej vojne. Maďarská spoločnosť sa s tým doteraz nevie vyrovnať a takisto podobná chyba ako u nás je zrejme aj v ich spoločnosti. Momentálne Maďarsko prežíva hlbokú nielen politickú ale aj ekonomickú krízu. Verejná mienka sa čoraz viac radikalizuje a vinníci sa len veľmi ťažko hľadajú. Šikovné manévrovanie s nacionalistickými témami, vyvážanie týchto tém za hranice ľahko zakrývajú skutočnú podstatu maďarskej krízy. Žiaľ, naši predstavitelia nevedia racionálne kontrovať týmto výpadom a zbytočne radikalizujú verejnú mienku aj u nás. Úplne zbytočné vyjadrenia, veľmi zle načasovanie prijímania Jazykového zákona, ktorý vo svojej podstate nie je zlý ale prezentácia a dezinformácie okolo neho urobili z neho totálnu frašku v očiach obidvoch národov. Ďalším problémom sú Benešove dekréty. Toľko krát deklarovaná nemennosť vyvoláva stále a stále viac nevraživosti u druhej strany. Myslím si, že by to nebolo prejavom slabosti, ale pozitívny krok z našej strany, ak by sa Slovenská republika oficiálne ospravedlnila za vysťahovanie a reštrikcie spojené s Benešovými dekrétmi. Nehovorím tu o žiadnom finančnom vyrovnaní ani otváraní tejto témy. Šlo by len o jednoduché vyjadrenie dobrej vôle a snahu Slovenskej republiky zlepšiť vzájomné vzťahy. Odpoveď len ťažko predpovedať v súčasnom naladení maďarskej politickej elity, ale v prípade negatívnej reakcie by sa len sami zdiskreditovali. Tieto moje názory uvádzam len v čisto hypotetickej rovine, pretože ani na našej strane ani na opačnej strane snaha o niečo podobné neexistuje.
Keď už spomínam maďarskú otázku a problém nacionalizmu na Slovensku, nedá mi nespomenúť aj ďalšiu menšinu a s ňou spojený rómsky problém. Keď nie sú na vine „Maďari“ tak určite sú na vine „cigáni“, ktorí len „vyciciavajú“ náš štát, sú neprispôsobiví a vytvárajú vysokú kriminalitu. Myslím si, že to je všeobecná mienka, ktorá asi najlepšie zachytáva tento náš spoločenský problém. Problém v spolunažívaní tu existuje a nerieši sa už pár storočí. Prístup slovenskej verejnosti a názor, že je tento problém neriešiteľný, nám vôbec nepomáhajú. Momentálnym riešením je vysťahovávanie Rómov na okraj spoločnosti, do izolácie, aby sme ich nemali na „očiach“. Toto sa deje posledných cca 50 rokov a je to veľmi zlým riešením. Ich izolácia, zgrupovanie sa do ghét alebo osád, obrovská kumulácia chudoby, nevzdelanosť – tým si len pekne dusíme časovanú bombu v hrnci. Asi nikto z nás nevyrastal v špine, v ghette, kde si nevieme predstaviť, aké vzťahy tam vládnu, zmýšľanie ľudí tam musí byť diametrálne odlišné a je veľmi ťažko hľadať konsenzus v tom ako oni vnímajú nás a my vnímame ich. Extrémistickými pochodmi, protirómskymi vyhláseniami, snahami o odobratie rómskych detí rodičom a prevychovávaním ich v nejakých štátnych zariadeniach, sterilizáciou rómskych žien, vysťahovaním ich na spoločný ostrov – týmito veľmi nešťastnými riešeniami a nápadmi sa nedostaneme nikam. Vláda a politický predstavitelia potrebujú týchto ľudí len pred voľbami, keď ale vznikne nejaký problém a prvoradým cieľom by malo byť ho vyšetriť, následná náprava alebo opatrenia nahrádzajú opätovné odsunutie tohto problému z pracovného stola. Ľudia venujúci sa týmto problémov, rôzne mimovládne organizácie, sociológovia a etnológovia, ktorí na to majú odborný názor, hľadajú riešenia – týmto ľudom našou verejnou mienkou len podkopávame ich úsilie a prácu. Ich projekty a snahu označujeme za vyhodené peniaze. Z toho asi vyplýva, že tento problém nechceme riešiť. Ja osobne som čítal o rôznych pilotných projektoch na školách, ako nulté ročníky pre rómske deti, vzdelávanie rómskych aktivistov a rôzne voľno-časové aktivity, ktoré priniesli aspoň čiastkové výsledky no aj napriek tomu sa pre nedostatok prostriedkov a ďalšieho záujmu zrušili. Európa bojuje s ilegálnym prisťahovalectvom hlavne z Afriky a z Ázie, usádzajú sa u nás rôzne etniká, som zvedavý, ako budeme, keď si nevieme poradiť s rómskym etnikom, riešiť moslimských emigrantov, a rôzne etniká z Ázie, ktoré sú pre nás všetci Číňania. Je to len otázka času kedy sa zo Slovenska ako tranzitnej krajiny stane krajina cieľová.
Existujúci nacionalizmus na Slovensku sa uberá veľmi zlým smerom. Najhoršie na tom je, že aj spoločenské elity s verejnou mienkou sa uberajú týmto smerom. Mojím príspevkom som chcel načrtnúť, kde sa asi tieto problémy nachádzajú a pokúsil som sa ich pomenovať. Netvrdím, že môj pohľad je nezaujatý ale snažím sa na tieto problémy pozerať z iných uhlov. Keď máte niekto iný názor napíšte ho prosím do diskusie. Ďakujem J.
